Osvienčim nie je miestom, kam sa počas exkurzií chodíme kochať krásou prírody alebo pamiatok. Je to miesto, kam si chodíme uvedomiť, akým šťastím je pre človeka narodiť sa a žiť v čase mieru.
„Stojíte na najväčšom cintoríne v Európe,“ privítala nás pani sprievodkyňa a v očiach našich žiakov ste mohli vyčítať znaky úcty a pokory. Tieto pocity ich sprevádzali počas celej prehliadky pamätníka obetiam vojnových zločinov. Mlčky precházali jednotlivými barakmi a cestami, ktoré aj po toľkých rokov pripomínajú utrpenie väzňov. Dúfame, že výzva našej sprievodkyne, aby si vážili všetko, čo dnes majú – jedlo, teplo, slobodu - lebo pre väzňov v tábore to také samozrejme nebolo, im zostane v pamäti nadlho.
Krátku prestávku v meste Krakov s prehliadkou hradu a námestia sme si užili aj napriek daždivému počasiu a podarilo sa nám utratiť pár zlotých na darčeky pre najbližších.
Privítanie sprievodkyne Martušky v soľnej bani Wielička bolo veľmi milé a pohostinné: „ Oblizovať môžete steny, podlahy, ...., neoblizujú sa elektrické káble a sprievodkyňa.“ Aj keď niektorých chlapcov jej slová sklamali (tie káble teraz nemám na mysli). Nohy nás poriadne boleli od množstva schodov a všetci až pri ceste k výťahom pochopili matematické nekonečno(vydrž, už len desať minút). Napriek tomu nás jedinečné prírodné úkazy a množstvo práce, ktorú za sebou tvorcovia tejto bane zanechali, ohromili.
Slniečko nás v Poľsku vítalo, dážď nás vyprevádzal .... a plní zážitkov a ponaučení sme sa VRÁTILI DOMOV.