Náš pobyt v Turecku sa pomaly chýli ku koncu, ak tak sme štvrtý deň strávili v meste Hatay. Závan pradávnej histórie nám spôsobil zimomriavky, keď sme sa ocitli v prvom kresťanskom kostole vo svete nachádzajúcom sa v jaskyni nad mestom. Legenda hovorí, že sv.Peter v ňom slúžil omše a dodnes je to pútnické miesto cirkevných predstaviteľov. V múzeu mozaík sme obdivovali krásu obrazov vyskladaných z malých kúskov a nedokázali sme si ani predstaviť, ako dlho im trvalo tieto diela vyrobiť. Mali sme možnosť bližšie sa pozrieť, ako vyrábajú miniatúrne mozaiky. Cesta za poznaním kultúrneho dedičstva Hataya pokračovala v reštaurácii, ktorá sa nachádza na zozname gastronomických pamiatok UNESCO. Okúsili sme ich tradičné jedlá, ktoré boli veľmi chutné, samozrejme, nesmieme zabudnúť na ich pravý turecký čaj. Po obede sme, takmer doslova, preleteli miestnym bazárom a ochutnali sme typickú hatayskú špecialitu. Placka plnená syrom poliata cukrovou vodou. Neskôr sme zistili, na čo všetko sa dá použiť rastlina Daphne, náš vavrín. Vypočuli sme si aj legendu o bohyni Daphné a bohovi Apollovi a navštívili miesto späté s touto legendou - vodopády. Povráva sa, že voda, ktorá nimi tečie, je zo sĺz Apolla, keď sa Daphné premenila na vavrín. Okúsili sme jej ľadový chlad, čo na naše unavené nohy pôsobilo ako balzam. Čo viac dodať? Predposledný deň našej mobility rozšíril naše obzory, obohatil naše vedomosti o hosťovskej krajine, a to sme videli len zlomok jej krás, histórie a kultúry. Janka (sexta)
...a čo na záver? Posledný deň mobility sa niesol v pracovnom duchu. Kým naši učitelia sa venovali vyhodnocovaniu mobility, prípravám tej ďalšej, my, študenti sme sa rozutekali (nie doslova – odviezli si nás v mikrobusoch) do tureckých rodín. Tu sme okúsili tradičnú tureckú pohostinnosť a pod vedením rodičov i ostatných členov rodín sme sa zaúčali do tajov výroby domácich pokrmov a učili sme sa prirodzeným, nechemickým, spôsobom konzervovať potraviny. Aj tu platilo heslo, že čím skromnejší ľudia, tým vrúcnejšie privítanie. A... samozrejme, tým ťažšie lúčenie ... muselo to prísť a my sme sa zrazu ocitli na slávnostnom vyhodnotení projektovej mobility a odovzdávaní certifikátov. Nekončiace objatia, padajúce slzičky a sľuby, že týmto to iste neskončí - takto sme sa rozlúčili s erasmackou rodinou a vrátili sme sa do reality každodenného života. Niekto si povie, že fajn výlet, ale my, priami účastníci vieme, že to bola cesta za poznaním spríjemnená priateľskými ľuďmi a krásnymi miestami, ktoré sme mali česť spoznať. Už teraz závidíme tým študentom, ktorí po nás preberú štafetu v partnerskej škole v Taliansku. Lianka+Kajka+Janka (sexta)